blbosti čo mi lezú po rozume

Sedím si tak na lavičke a pozerám na hviezdami posiaté nebo. Rozmýšľam tam čo som urobil zlé, že som na nej sám. Kukám a kukám no nič ma nenapadá. Pozriem sa na mobil. Už som mal byť dávno doma. Tak sa pomaly zdvihnem, rozhliadnem sa okolo a vykročím si po chodníku čo sa tiahne cez pokľudný les. Za jedným kríkom sa ozývajú povzdychy, predsa je to len ,,Les zamilovaných“, pokrčím ramenami, kráčam ďalej domov. Prechádzam uličkami a počúvam ako niekto kuká televízor, iný počúva hudbu, sem tam niekto hrá nejaké fpsko, z jedného domu sa ozýva hádka. Chystám sa zabočiť do jednej z mnoha tmavých uličiek, čo ma po ceste domov čakajú, keď tu počujem krik dievčaťa, zahnem za roh a vidím ako sa nejaký bezdák s nožom v ruke rozháňa a rozkazuje jej aby sa vyzliekla a bola ticho. Dostal som amok, neviem čo presne sa stalo ale viem že z rozbitých hánok tiekla krv, z noža čo som mal zabodnutý v hrudi sa rozlieval príjemný chlad. Bezdák ležal zo zlomením kolenom a sánkou v bolestiach na zemi. Opadol adrenalín, odpadol som aj ja. Prebral som sa na iske s gumenými hadičkami v hrudi, zaintubovaný som sa začal dusiť, bo mi to vadilo v dýchaní. Dobehla sestrička z doktorkou a rýchlo mi to vytiahli z krku. ,,Dobré ráno šípková Rúženka“ povedala doktorka ,,spal si štyri dni“. „Len štyri“ pokúsil som sa o žart a pousmial som sa, na čo som si začal nadávať do debilov, bo moja hruď začala dosť opodstatnene protestovať. „Čo sa mi stalo, že sa teším vašej pohostinnosti?“ spýtal som sa. Doktorka sa na mňa pozerá „nepamätáš?“ Zamyslím sa. „Posledné čo si pamätám je že nejaký bezdák chcel znásilniť dievča.“ Doktorka sa zamyslí „tak, toho bezdáka si poslal na chirurgiu, zo zlomenou sánkou, rozdrteným jabĺčkom, potrhanými väzmi. Zatiaľ čo on tebe stihol vraziť nôž do ľavej hrude, prebodnúť pľuce a tesne minúť srdce, pričom ti zlomil aj dve rebrá.“ Pozriem sa na ňu „takže príjemne strávený večer“ a zas som sa pousmial, čo som následne zas obanoval. Doktorka na mňa kuká ako na retarda „ale sranda pre nás a tú slečnu to nebola“ ale to už sa usmiala aj ona. Po dni strávenom na iske, som bol prevezený na izbu ktorú som mal celú pre seba, mal som tam telku a dokonca sa dalo pripojiť aj na internet. Ležím si v posteli, veď čo iné som mohol robiť, sa otvorili dvere. Videl som tam to najkrajšie stvorenie na svete. Moja prvá otázka. „Zabľúdili ste slečna?“ pozrela na mňa, usmiala sa. „Chcela som sa poďakovať môjmu šľachetnému rytierovi, čo ma zachránil pred tou smradľavou beštiou.“ Usmejem sa. „Tak to ste potom na zlej izbe, moja paní.“ „Nie“, prišla ku mne naklonila sa a dala mi pusu na čelo, „leží tu bojom zranený, na posteli, snáď vám ctený rytier nebude vadiť ak vám budem robiť spoločnosť,“ na čo vytiahla z kabelky veľkú čokoládu. Isto sa mi museli zaleskúť v očiach, bo hneď ju otvorila a dala mi kocku do úst. Bola to tá najlepšia vec za posledných päť dní. Moje zotavovanie šlo vcelku fajn, mohla za to hlavne moja princezná. Pomáhala pri rehabilitáciách, chodila so mnou na prechádzky, v skratke každý deň prišla za mnou do nemocnice a starala sa o mňa. Po mesiaci ma prepustili domov, myslel som si že ju už nikdy neuvidím, keď tu zrazu mi zvoní telefón. „Kde to bývaš vystúpila som na tej zastávke, odnaviguješ ma k tebe?“ celý šťastný som ju čakal už na schodoch, aby sme sa spolu šli prejsť. Takto to pokračovalo deň, mesiac, dva mesiace, pol roka, rok. Dva roky od kedy sa to stalo sme boli spolu a sedeli sme na tej lavičke. Na žiadosť o ruku mi práve povedala áno, vymenili sme si pár bozkov a v ruka v ruke sme kráčali spolu domov, prešli sme cez ten samý les, popod tie isté okná, cez tú uličku, uvideli sme toho istého bezdáka, poďakovali sme mu, dal som mu pár eur a šli sme spolu nocou do nášho spoločného bytíku, v ktorom dúfam strávime spolu krásny život.